出版社：Centre of Social and Psychological Sciences Slovak Academy of Sciences, Institute of Social Sciences, Ko拧ice
摘要：Po 2.svetovej vojne sa občaniaruskej,rusínskej,ukrajinskej,resp.karpatoruskej národnosti* v Československu z hľadiska právneho postavenia nachádzali v podstatne priaznivejšej situácií ako obyvatelia nemeckej a maďarskej národnosti,ktorým v tom období boli občianske práva upierané.1V koncepciách povojnovej obnovy Československa bola politická a občianska rovnoprávnosť Rusínov/Ukrajincov plne akceptovaná.Ich národné práva boli garantované predstaviteľmi štátu i politických strán,ktorí deklarovali záujem spolupracovať pri riešení kultúrnych,politických i hospodárskych otázok rusínskeho obyvateľstva2,a to aj napriek obavám,ktoré boli vyvolané separatistickými prejavmi.Pôvodné predpoklady,že Československá republika bude obnovená v predmníchovských hraniciach,sa nerealizovali.Aj keď najvyšší predstavitelia ČSR otázky súvisiace s možným pripojením územia Podkarpatskej Rusi k Ukrajine,teda k ZSSR,zvažovali už v roku 1939,rozhodnutie o vystúpení Zakarpatskej Ukrajiny zo zväzku Československa a jej pripojení k ZSSR zaskočilo českú a slovenskú reprezentáciu,a to bez ohľadu na jej politickú orientáciu.3Na druhej strane tento krok vyvolal aktivizáciu kultúrnych a politických elít na Slovensku žijúcich Rusínov/Ukrajincov,pre ktorých v tomto smere mohli byť inšpiráciou aj pokusy o pripojenie časti územia severného Rumunska (marmarošsko szigetský región) k Zakarpatsku.
