出版社：Centre of Social and Psychological Sciences Slovak Academy of Sciences, Institute of Social Sciences, Ko拧ice
摘要：Vzdelávanie v materinskom jazyku predstavuje hlavný prostriedok udržania a upevňovania národného vedomia a v tomto zmysle podmieňuje uchovanie a rozvíjanie národnej kultúry,ako aj ďalších etnosociálnych a etnopsychologických znakov.Bolo preto samozrejmé,že po oslobodení v roku 1945 pripadla ruským a ukrajinským národnostným školám kľúčová úloha v úsilí o obrodenie národného vedomia Rusínov / Ukrajincov na Slovensku.Išlo o oblasť,do ktorej sa v koncentrovanej podobe premietali takmer všetky problémy charakterizujúce vtedajšie postavenie tejto národnostnej menšiny.Uvedomovali si to aj predstavitelia elity tejto národnosti,ktorí otázke vzdelávania venovali mimoriadnu pozornosť,čo sa prejavilo aj v činnosti Ukrajinskej národnej rady Prjaševščiny (ďalej UNRP).Na rozdiel od Nemcov a Maďarov,ktorým legislatívne normy v oslobodenej ČSR upierali občianske,hospodárske a kultúrne práva1,Rusíni / Ukrajinci sa nachádzali v podstatne priaznivejšej situácii,keď okrem plného uplatnenia občianskych práv mohli disponovať aj špecifickými menšinovými právami.V dôsledku málo tolerantnej školskej politiky v predchádzajúcom režime,ako aj prirodzeného nadšenia z oslobodenia v obciach s rusínskym / ukrajinským obyvateľstvom,rástol záujem o zmenu slovenského vyučovacieho jazyka na ruský,resp.ukrajinský.Začiatkom roku 1945,najmä na jar,nadobudol tento proces v niektorých okresoch severovýchodného Slovenska živelný charakter,čo sa stretlo s vážnymi výhradami Povereníctva školstva a osvety Slovenskej národnej rady (ďalej SNR).Spomenuté výhrady však UNRP spochybnila,argumentujúc,že všetky zmeny vyučovacieho jazyka sa uskutočnili v súlade s vôľou ľudu.Situácia,v ktorej si UNRP nárokovala rozhodujúce kompetencie pri riešení školských otázok ukrajinského obyvateľstva,2 viedla k rastu napätia,čo objektívne posilňovalo nacionalistické tendencie na slovenskej i ukrajinskej strane.
