摘要：Jeden filozof povedal,že sa zdá,akoby bolo v povahe pravdy,že sa rada skrýva. Životná cesta Edity Steinovej svedčí o opaku. Charakterizujú ju slová Jána Pavla II. z prednášky venovanej tejto filozofke: „Človek má živú skúsenosť s tým,že pravda je pred i nad ním samým. Človek ju netvorí,ale ona sama sa pred ním odkrýva,ak ju vytrvale hľadá.“[1] Nič tak nevystihuje Editine bytostné zameranie,ako jej vlastný výrok,ktorým popisuje svoj stav pred konverziou: „Moje hľadanie pravdy bolo mojou jedinou modlitbou.“[2]Okrem silnej túžby po poznaní a po preniknutí do podstaty vecí však Edita oplýva ďalšími dôležitými čnosťami,ktoré prispeli k tomu,že vo svojom hľadaní nakoniec dospieva k viere v kresťanského Boha. Vyznačuje sa vrúcnou a jemnou láskou,vďaka ktorej sa dokáže vcítiť do myslenia druhých a priblížiť sa im. Netúži po vzdelaní kvôli kariére,jej jedinou ctižiadosťou je robiť čo najlepšie to,na čo má vlohy. Vo svojom hľadaní zostáva dôsledne poctivá,takže kvôli poznanej pravde sa dokáže zriecť aj svojich osobných stanovísk. O jej pokore a o tom,že svojmu intelektuálnemu úsiliu a filozofickému rozhľadu nepripisuje vzhľadom na svoju konverziu žiadny význam,svedčí zápis počas duchovných cvičení: „Stav mojej duše pred obrátením – hriech úplnej nevery. Zachránená jedine z čistého Božieho milosrdenstva,bez vlastnej zásluhy. Uvažovať o tom často,aby som sa stala pokornou.“[3] Konvertovala vo veku tridsať rokov po prečítaní autobiografických spisov sv. Terézie z Avily. Keď knihu dočítala,povedala si: „Toto je Pravda.“[4] Nebola to však pravda vo filozofickovedeckom zmysle,ale pravda lásky,ktorá nie je len poznaním,ale aj osobným vzťahom.
