摘要：Predmetom práce je v širšom kontexte predstaviť komunikáciu ako prirodzenú činnosť a proces sprostredkovania významu cez vzájomnú interakciu medzi tvorcom a recipientom.V užšom zmysle práca skúma možnosti a kompetencie hmotných objektov,konkrétne pravekých artefaktov,ich existencie v referenčnomrámci a schopnosti začlenenia sa do komunikácie ako takej.Do protikladu kladie paradoxnú snahu teoretikov umenia,estetikov a semiotikov hľadať „jazyky“ umení cez paralely a nadväznosť na štruktúru verbálneho jazyka,na úkor nezaujatého skúmania výrazových prostriedkov vybraných umení.
其他摘要：The main issue of this paper is to present the communication in the broader context as natural activity and the process of intervention of the meaning through interaction between the creator and the recipient.In narrower sense,the work researches the possibilities and the competences of material objects,particularly prehistoric artifacts,entities within the frame of reference and their abilities to integrate into the communication process.The article puts paradoxical approach of art theorists,aestheticians and semioticists looking for the “language” of arts in contradiction through the parallels and continuities to structure of verbal language,at the expense of disinterested research of expression means of selected arts.
